Židovské suburbium Bardejov
Silná, sebestačná a nezávislá židovská komunita zaujala významné miesto v dejinách mesta Bardejov. Na jeho rozvoji sa podieľala spoločne so Slovákmi, Maďarmi, Nemcami, Poliakmi a Rusínmi. Napriek jej zániku na sklonku 20. storočia zanechala po sebe vzácne duchovné a hmotné kultúrne dedičstvo.
V priebehu storočí sa Bardejov stal bohatým a významným kráľovským mestom. V roku 1247 kráľ Belo IV. vymedzil mníšskemu rádu cisterciánov rozsiahle pozemky v jeho okolí. Prítomnosť židovských obchodníkov na území chotára naznačuje zmienka o osade nazývanej Sydovpothok (Židovský potok, dnes obec Drieňov). Možno predpokladať, že v 16. storočí sa židia usídlili neďaleko Bardejova v obciach Zborov, Hertník, Šiba a Lenartov. V danej dobe boli nútení zdržiavať sa na vidieku v blízkosti poddanských mestečiek a obcí, kde sa mohli živiť iba drobným obchodom, úžerou alebo výmenou peňazí. Vynútený exil židom umožnil posilniť si postavenie v diaľkovom obchode medzi Poľskom a južnými oblasťami Uhorska. Keďže od 15. storočia bol Bardejov významným tranzitným mestom, nie je prekvapujúce, že židia udržiavali styky s mešťanmi a okolitou šľachtou. Najstarší písomný záznam o pobyte židov v meste pochádza z roku 1599. V daňovom zozname figurovali mená židovských rodín Juda Stencla a Salamona Hedereicha. O tri desaťročia neskôr, v dôsledku konkurenčného boja mestských obchodníkov, boli židia z mesta vykázaní. Na dlhé desaťročia sa odsťahovali do okolitých obcí. V meste sa opäť začali usadzovať po veľkej morovej epidémii v 18. storočí. Ich prítomnosť ešte nebola stála. Nepatrili medzi plnoprávnych občanov a museli odvádzať vyššiu, tzv. tolerančnú daň. Zaoberali sa predovšetkým obchodom, prenájmom pôdy a nehnuteľností, predajom a výrobou liehových nápojov.
V poslednej štvrtine 18. storočia postavenie židov zlepšili hospodárske a náboženské reformy cisára Jozefa II. V Bardejove sa usadila rodina Nathana Guttmanna. Podľa tradície jeho vdova Ráchel a ďalší členovia rodiny boli považovaní za zakladateľov židovskej komunity v meste. Ráchel mala povesť šikovnej obchodníčky, nájomníčky mlyna a pôdy. Prví členovia komunity založili synagógu, školu, cintorín a chudobinec. Ich náboženské potreby uspokojoval rabín a rituálny rezník. Úspech dosiahli židovskí podnikatelia, ktorí obchodovali s poľnohospodárskym výrobkami, drevom a zaoberali sa vývozom vína. V roku 1808 bola v Bardejove oficiálne založená židovská náboženská obec (ŽNO). Už predtým vznikli v Zborove, Kurime a neskôr aj Raslaviciach a Lukove. Bardejovská ŽNO zároveň vytvorila pohrebné bratstvo Chevra Kadiša, ktoré bolo považované za základný symbol obce. V druhej polovici 19. storočia sa počet členov ŽNO zväčšil trojnásobne. Židia pomohli významnou mierou obnoviť požiarmi zničené mesto a pozdvihnúť ho aj po hospodárskej stránke. Postupný rozkvet židovskej komunity viedol k tomu, že Bardejov sa stal náboženským a správnym centrom pre židov zo 40 okolitých obcí. Na prelome rokov 1868/1869 sa odohrával náboženský rozkol židovstva v Uhorsku. Členovia bardejovskej komunity sa prihlásili k ortodoxnému smeru. Ich vieru ovplyvnilo chasidské náboženské hnutie, pre ktoré bola typická radosť, spev, tanec aj rytmické knísanie. Každá činnosť týchto veriacich bola prejavom túžby po spojení duše s Bohom.
Väčšina židovských rodín pochádzala z územia Haliče (dnešné juhovýchodné Poľsko a severozápadná Ukrajina). V Bardejove mali vytvorené lepšie kultúrno-spoločenské a sociálno-ekonomické podmienky na život, kde okrem iného mohli pokojne praktizovať svoju vieru. Židovská komunita v Bardejove od nepamäti udržiavala blízke vzťahy so židmi v poľskom meste Nowy Sącz, sídle slávnej rabínskej dynastie Halberstammovcov. Jej potomkovia v Bardejove pôsobili ako hlavní rabíni od 19. storočia až do konca 2. svetovej vojny. Rozvoj židovskej komunity pokračoval v 20. storočí. Na jeho začiatku židia vlastnili okolo 220 podnikov a 80 remeselníckych dielní. Židovská komunita sa čiastočne zapojila do ekonomického života mesta a blízkych kúpeľov. Avšak vypuknutie 1. svetovej vojny prinieslo stagnáciu celospoločenských pomerov. Mnohí židia hľadali záchranu pred vojnovými udalosťami a hospodárskym úpadkom v úteku alebo emigrácii. Vznik Československej republiky v roku 1918 priniesol židom postavenie národnostnej menšiny a umožnil im zúčastňovať sa na politickom živote. 20-te roky 20. storočia sa niesli v znamení budovania a rozvoja. Židia sa postupne etablovali do spoločenskej a ekonomickej sféry života mesta. Väčšia časť židovského obyvateľstva mesta tvorila strednú spoločenskú vrstvu, aj keď mnohí boli veľmi chudobní. V roku 1928 ŽNO v Bardejove mala približne 2 500 členov (350 rodín). Veľkú časť komunity tvorili židia – prisťahovalci z poľských prihraničných miest a obcí. V tom období patrili pod správu bardejovského rabínskeho úradu židovské komunity z mesta a 30 okolitých obcí. Pilier spoločenského života židovskej komunity v Bardejove tvorili spolky, fungujúce na dobrovoľnom princípe. Ich náplňou boli rôzne náboženské, charitatívne, kultúrne, sociálne, vzdelávacie, športové alebo sionistické aktivity. Židovskou komunitou v Bardejove na konci 30-tych rokov 20. storočia otriasla vlna antisemitizmu. Vyhlásenie autonómie Slovenska v októbri 1938 otvorilo „židovskú otázku“ ako jeden z najvážnejších vnútropolitických problémov na Slovensku. V tejto súvislosti došlo k uskutočneniu prvých diskriminačných krokov voči židovským občanom a k pokusom o prijatie prvých protižidovských právnych opatrení.
V priebehu prvých troch rokov vojnovej Slovenskej republiky bola židovská komunita vytlačená zo spoločenského a hospodárskeho života mesta. Najmasovejším aktom protižidovskej politiky slovenskej vlády bolo vyraďovanie židovských občanov z ekonomického života. Zbavenie všetkých foriem majetku a likvidácia príjmov vyvolalo vážne sociálne problémy židovskej komunity, čo smerovalo k jedinému riešeniu – vysťahovanie židov zo Slovenska. Od apríla do októbra 1942 bolo z Bardejova a okolitých obcí deportovaných až približne 3 600 židov. Podľa situačnej správy Okresného úradu v Bardejove len v prvých dvoch mesiacov bolo z celého okresu deportovaných 3 082 (83%) židov. Tzv. rodinné transporty z Bardejova, ktoré odišli 15. – 16. mája 1942, smerovali do giet Końskowola, Rejowiec a Opole Lubelskie, kde zahynula absolútna väčšina z deportovaných židov. Krvavé represálie voči židovskej komunite sa odohrávali až do úplného konca vojny. Zo šiestej najväčšej predvojnovej židovskej komunity na Slovensku prežilo viac ako 500 židov. Asi polovica z nich sa po oslobodení vrátila do Bardejova. Mnohokrát to bol jediný spôsob ako zistiť, či ich blízki prežili. Od prvej chvíle po návrate sa museli vyrovnať s ťažkými životnými podmienkami a dennodenne riešili vážne existenčné problémy. Väčšina preživších trpela posttraumatickými ochoreniami alebo mala vážne podlomené zdravie. Situáciu členov židovskej komunity sťažoval aj negatívny postoj majoritnej spoločnosti voči snahám o návrat majetku, vyšetrenie a potrestanie vojnových zločinov a dosiahnutie primeraného spoločenského postavenia. Dôsledkom bola nová vlna antisemitských útokov. Spomenuté okolnosti spolu so vznikom štátu Izrael a zmenou režimu po „Víťaznom februári“ v roku 1948 alebo masové nezákonnosti na začiatku päťdesiatych rokov prispeli k tomu, že väčšina židovských rodín z Bardejove emigrovala do židovského štátu a zámoria. Ostali najmä tí, ktorí uverili, že komunizmus dokáže vytvoriť sociálne spravodlivú spoločnosť a vytvorí protiváhu nacizmu. Historický vývoj v nasledujúcich desaťročiach viedol k postupnému úpadku kedysi mimoriadne významnej menšiny. Dnes je Bardejov zaniknutou židovskou komunitou.
